Väčšina z nás si asi najskôr meno Pinka spojí s jedným z najrozšírenejších operencov Európy. Pinka lesná je sťahovavá, zákonom chránená, žije v pároch a teritórium pre nastávajúcu družku vymedzuje samec v predstihu – svojím melodickým spevom s trilkami. Ak sa družke spev a oblasť páči, začína stavať hniezdo.
Keď však hľadáme pôvod a známe použitie mena tohoto spevavca, začínajú sa nám odvíjať celkom zaujímavé historické súvislosti. Prvé písomne doložené meno Pinka sa totiž objavuje už v dobách Slovansko-Avarských. Od 6. storočia nášho letopočtu zakladajú Slovania usadlosti v pôvodne rímskej provincii Panonia, na území dnešného Rakúska, Slovinska aj Maďarska a ďalej na juhu. Na území Rakúska vzniká slovanský štátny útvar Karantánia (Carantenia), neskôr Korutánske kniežatstvo/vojvodstvo. Jeho knieža Valuk (Wallux dux Winedorum) bol jedným z vodcov, ktorých Samo v roku 623 n.l. združil do Slovanského kmeňového zväzu. V roku 740 sa však Karantánia dostala do područia Bavorov, neskôr pod kontrolu Franskej, následne Východofranskej ríše.
Prvá písomná zmienka mena Pinka pochádza práve z tohoto miesta a obdobia. Kráľ Ľudovít II. Nemec, ktorý viedol boje aj s Polabskými Slovanmi, daroval podľa listiny z roku 860 medzi inými aj usadlosť “ad Pincahau” salzburskému arcibiskupovi Adalwinovi. Odborníci usadlosť identifikujú so súčasným mestom Pinkafeld, kde je slovanské osídlenie potvrdené už od 6. storočia. Popri meste preteká aj rieka Pinka, s celkovou dĺžkou 100 km a desiatkami prítokov. Rakúsko – Maďarské hranice križuje v súčasnosti na piatich miestach a jej meno si prisvojilo viacero obcí v okolí, napríklad Pinggau, či Pinkamindszent. Okolo roku 900 oblasť s obcou Pinkafeld získali Maďarské kmene, stáva sa súčasťou Maďarského kniežatstva a neskôr Uhorského kráľovstva.
Prvé písomné pramene zachytávajúce osoby menom Pinka na území Uhorska sú spojované s najvyššou šlachtou tohoto zlomového obdobia – prvými rytiermi svätého kráľa Štefana a ich potomkami. Prví rytieri – tzv. kráľovskí jobagióni stáli pri zrode Uhorska, po boku kráľa, ktorému pomohli ustáť svoj trón, eliminovať rebelujúcich maďarov, ich vodcov Kopáňa aj Gyulu. Štefan mal za manželku Gizelu Bavorskú a popri Hontovcoch a Poznanovcoch sa predpokladá i účasť rytierov kráľovny z Bavorska i Korutánska. Najstaršia písomná zmienka mena Pinka je z roku 1215 a hovorí o hradčanoch Bratislavského hradu v Moravských a Pinkových Kračanoch. Boli vyňatí spod právomoci hradu, zo stavu hradčanov a povýšení medzi jobagiónov (prvých rytierov) ostrihomského arcibiskupa s platnosťou aj na potomkov, neskoršie roku 1291 medzi nobilitovaných jobagiónov (predialistov) arcibiskupa. Od 13. storočia rastie počet hradných pánov, aj nositeľov mena Pinka/Pinke, no väčšina rodov Pinka po meči postupom času vymiera, alebo o nich nie sú známe ďalšie záznamy. Ale to sa zmení hlavne počas Štúrovského obdobia.
V 19. storočí sa veľkej popularite tešili Štefan a Juraj Pinka, ktorých listy zverejňoval Zechenter Laskomerský v časopise Černokňažník. Dnes patria do Zlatého fondu slovenskej literatúry. Štefan Pinka bol tajným členom Slovenských dobrovoľníkov a okrem iného adresoval aj báseň – Hurbanovi do žalára novoročnô. Štefan Pinka bol vo svojej dobe tak populárny, že sa o ňom dozvedel aj rytier Ladislav Pinka z Věrnova, ktorý písal do redakcie Černokňažníka prosbu o kontakt pre svoj genealogický výskum. Bohužiaľ jeho výsledky mi nie sú známe.
Ďalšia známa kapitola života Štefana Pinku sa začína písať vo Zvolene v druhej polovici 19. storočia. Zaľúbil sa do meštianskej panny Zuzany Tretiak a 13. marca 1870 sa im vo Zvolene narodil syn Ján Pinka. A to už je starký toho môjho starého otca – Jána Mieroslava Pinku, ktorému vďačíme za spopularizovanie Pustého hradu, vytvorenie Parkovej galérie Ľudovíta Štúra, či celoslovenské súťaže v žurnalistike a prednese – Štúrovo pero a Štúrov Zvolen, ktoré do Zvolena každý rok privedú stovky poznaniachtivých mladých ľudí a desiatky nadšených profesionálov. Určite by sa tešil týmto informáciám, ktoré za jeho života ešte neboli dostupné v takejto miere.
Toľko stručne z poznatkov získaných pri hľadaní pôvodu môjho rodného mena a dejín jednej rodinnej vetvy. Nepriamo genézu podporuje aj genetický rozbor a zhody vzoriek z archeolokalít, avšak hľadať kontinuálnu líniu je viac než náročné. Pre jazykovú rôznorodosť (najmä názvov), ale aj absenciu zdrojov. Verím, že tieto informácie prídu zaujímavé nielen okruhu našej rodiny, ale aj priateľom a prípadne výskumníkom. Akékoľvek doplňujúce informácie, odkazy, alebo publikácie budú vítané.
Želám všetkým krásny pohodový deň a pozdravujem zapálených nadšencov zo SAV, Hradísk.sk a ďalších organizácií i jednotlivcom, ktorí osvetľujú našu históriu a dejiny – vďaka vám všetkým sa môžeme dozvedať stále viac o nás samých.
